Môžu vedci klamať?

Správe sa dostalo obrovskej medzinárodnej publicity, prevzali ju tisícky veľkých aj miestnych novín a časopisov. Meirelles poskytol veľa interview svetovým agentúram,

Dnes, 23. júna, denník The Observer zverejnil správu, že údajne nový kmeň poznajú vedci už celé stáročie, od roku 1910. Pracovník organizácie J.C.Meirelles sa priznal, že fotografie a zavádzajúce informácie o kmeni zverejnil účelovo, aby zabránil devastácii územia. Svoju aktivitu bránil známym „účel svätí prostriedky“.

Ale naozaj svätí a ak áno, aký účel? Môže vedec vedome klamať alebo zamlčovať podstatné informácie, aby presadil svoje morálne, politické, občianske alebo náboženské postoje?

V západnom kultúrnom okruhu, v civilizácii stojacej na gréckej filozofii, rímskej etike a keltskej technike, je veda historicky chápaná ako inštitúcia garantujúca a produkujúca spoločenské poznanie. Túto svoju spoločenskú funkciu mohla plniť vďaka vybudovaniu a neustálemu posilňovaniu dôvery ľudí vo svoje metódy založené na verifikateľnosti, vierohodnosti a užitočnosti svojich výsledkov.

V posledných desaťročiach sme svedkami postupného poklesu dôvery ľudí vo vedu, v jej výsledky a v jej metódy. Pokles sa prejavuje napríklad v masovej popularite rôznych mystických a iracionálnych kultov a hnutí (New Age, Vesmírni ľudia, ufológia, paranormálne vedy, ...) alebo v renesancii astrológie, vyvolávania duchov, exorcizmu.

Je tento pokles dôvery spoločnosti vo vedu spôsobený samotnou vedou? Domnievam sa, že do istej miery áno.

Do polovice minulého storočia sa tradovalo, že veda je apolitická, neslúži žiadnej skupine ľudí túžiacich po moci ani pri presadzovaní osobných záujmov. Veda mala iba popisovať a vysvetľovať realitu. Po 2. svetovej vojne si viacerí vedci v dôsledku vývoja a použitia atómovej bomby uvedomili nebezpečenstvo bipolárneho sveta nezmieriteľných antagonizmov a zbraní hromadného ničenia, ktoré mohlo poľahky viesť k svetovej jadrovej vojne ničiacej väčšinu živého na Zemi a začali sa angažovať v politickom mierovom hnutí. Aj keď vedci vo svojich vystúpeniach hovorili pravdu, ich spojenie s politikmi mohlo viesť k naštrbeniu dôvery vo vedu.

Neskôr sa viacerí vedci začali angažovať aj v ekologickom hnutí. Žiaľ, niektori z nich v snahe presadiť svoje morálne a politické predstavy prestali počas verejných vystúpení striktne uplatňovať zásady kritického bádania, nepohodlné fakty odsúvali do ústrania, neopodstatnene ich zanedbávali alebo priamo zamlčovali. Zatiaľ čo mierové aktivity boli doménou starších pánov, do ekologických aktivít sa zapájali prevážne mladí vedci. Začalo sa hovoriť o angažovanej vede.

Sedemdesiate roky minulého storočia priniesli ďalší klinec do rakvy dôveryhodnosti vedy – tému globálneho otepľovania a politické ťaženie členov IPCC, tak zvaných alarmistov. Niektorí, okrem seriózneho vedeckého výskumu, vystupovali v médiách a na politických fórach aj s argumentmi akoby dôveryhodne overených faktov, hoci v skutočnosti išlo len o nepreukázané hypotézy. V ojedinelých prípadoch dokonca klesli k falzifikácii vedeckých dôkazov, k argumentácii počtom hlasujúcich či podobným politickým manierom. Doposiaľ k žiadnej inej téme nebolo v histórii vyslovených verejne toľko kontroverzných názorov samotnými vedcami, ako k príčinám globálneho otepľovania.

Ako si mohla verejnosť udržať dôveru vo vedu a jej výsledky, keď prakticky každý deň agentúry produkovali navzájom si protivorečivé vyhlásenia vedcov?

Teraz sme svedkami zámerného klamstva v mene údajne vyššieho princípu – záchrany ekosystému amazonského pralesa a pôvodnej kultúry tamojších domorodcov. Klamstvo použité ako zbraň proti nadnárodným spoločnostiam ťažiacim drevo v Amazónii. Niet je pochýb, že samotná záchrana a udržanie amazonského pralesa a ochrana pôvodných kultúr pred zničujúcimi dôsledkami kontaktu s inou civilizáciou je dôležitý a veľmi potrebný cieľ, ale vynára sa otázka, či pre jeho dosiahnutie je rozumné obetovať iný princíp – dôveru spoločnosti v pravdivosť vedy.